2. unikát kresťanstva - Boh je láska a miluje nás ako prvý

separator

Nie je láska ako láska.  
Možno aj vy poznáte niečo podobné:  Istý mladík písal svojej snúbenici SMS: „Tak veľmi ťa milujem… Pre teba by som prešiel naprieč púšťou, bojoval by som z celou armádou, len aby som ťa zachránil, prehľadal by som celý svet, len aby som ťa našiel. Takžeee, dnes večer prídem za tebou, ak nebude pršať…“

Láska, ktorá tvrdí, že miluje, no chýbajú jej skutky a odhodlanie, nie je láskou.

Mnoho mladých mi na otázku – čo je láska – odpovedalo, že láska je cit, iným slovom pocit. V skutočnosti ak by bola láska iba citom, bola by veľmi “nestála” a nik by o ňu “nestál”. Chýbali by jej najmä vlastnosti ako vernosť, stabilnosť a oddanosť.
Čo láska naozaj znamená, odhaľuje až kresťanstvo. Láska je hraničným a trvalým rozhodnutím. Ježiš miluje, a preto miluje do krajnosti. Jeho láska je maximálne nezištná, nezaslúžená, nemá dôvod milovať človeka, ktorý zrádza Boha a spreneveruje sa mu hriechom. V tejto láske niet nijakej zmeny, nie je poznačená ľudským vrtochom, prieberčivosťou či premenlivosťou. Jeho láska je verná až za hranice kríža a smrti. Miluje nielen tých “dobrých”, ale aj tých “zlých”. Ba z evanjelií badať, že Ježiš má akúsi slabosť práve voči hriešnikom – spomeňme si na mýtnika Matúša, Zacheja, prostitútku, či cudzoložnú ženu.

Zo všetkých náboženstiev jedine kresťanstvo ohlasuje, že Boh miluje človeka a miluje ho ako prvý (1 Jn 4, 10). Ba dokonca, že jeho láska je tak veľká, že dáva svoj život na kríži namiesto človeka. A to aj napriek riziku, či človek túto lásku prijme alebo nie (porov. Rim 5, 8).

Naozaj je to tak?
Pozrime sa na Ježišove skutky, tvrdenia a podobenstvá. Celé evanjelium, vlastne celý nový zákon je postavený na láske Boha k človeku a človeka k blížnemu. A treba podotknúť, že táto láska nie je len sentimentom, ale aktívnym skutkom, ba príbehom skutkov. Kresťanstvo ide vo svojej náuke až za hranice židovského pestovania viery a dodržiavania Tóry, keď skutky lásky k blížnymi stanoví ako jediné kritérium autentickosti viery v Boha (porov. 1 Jn 3, 16 – 18; Jak 2, 14 – 24; Jn 15, 12 – 14).

Ako hovorí Vittorio Messori, „moderní bádatelia vo svojich pokusoch systemizovať náboženský fenomén jasne oddelili kresťanstvo od ostatných náboženstiev a klasifikovali ho ako náuku radikálnej lásky.” 
Toto konštatovanie vychádza z odpovede na otázku, aký je ideálny človek, ktorého jednotlivé náboženstvá predkladajú ako vzor, hodný nasledovania.

“Pre grécku mytológiu je to človek krásny a čnostný; pre Rimanov a japonských šintoistov je to disciplinovaný bojovník; pre židov je to muž spravodlivý, pre čínskych konfucionistov je to človek “kráľovský”, pre hinduistov askéta a pre moslimov človek dokonale poddaný všemocnému Alahovi. Jedine pre kresťanov, podľa bádania uznávaného autora, ideálnym človekom je “svätý”, totiž ten, kto miluje. 
Kresťanská originálnosť sa nezakladá iba na láske, ale na neslýchanom pojme lásky aj k nepriateľovi. K tomuto pojmu sa judaizmus, nech sa už o tom povie čokoľvek, nikdy nedopracoval. V ďalšom veľkom monoteizme, v islame, je láska k nepriateľom úplne cudzou ideou.“

“A tak ostáva viera, nádej a láska. No najväčšia z nich je láska” 
                                                                                                                      1 Kor 13,13.

Pozdieľaj sa: