Ty si taký, on je iný a ja inakší…
Od najstarších čias na svete existovalo pokušenie rozdeľovať ľudí podľa istých kritérií – vyvolení – zatratení, obľúbení – vyvrhnutí, naši – cudzí, podpultoví – pultoví, VIP – obyčajní,… a to sa samozrejme prenieslo aj do náboženského chápania.
Z toho vyplýva, že najvyšší cieľ – večné blažené spočinutie – pre človeka, mohli dosiahnuť len tí najlepší, najsnaživejší, najoddanejší.
Takmer v každom náboženstve okrem kresťanstva, sa dôraz kladie na „výkon“ človeka, ktorý môže mať rôzne podoby – askéza, morálka, meditácia, striktné dodržiavanie príkazov a nariadení… Skúsme sa na to teraz trochu bližšie pozrieť:
V hinduizme a iných východných náboženstvách už tisícročia dominuje kastový systém (kasta – isté spoločenské i duchovné zatriedenie), ktorý sa tu zrodil so samotným náboženstvom. Ľudia sú rozdelení a odstupňovaní do rôznych spoločenských tried, ktoré určujú ich hodnotu a spôsob života. Človek sa musí dlho snažiť nezištnými skutkami vymaniť z negatívnej karmy a narodiť sa do vyššej kasty, aby napokon dosiahol mókšu – blažený stav – v ktorom sa človeku podarí vymaniť z tohto sveta a splynúť s božstvom. Ide tu hlavne o ľudský výkon, ktorým sa „spása“ dosahuje.
V budhizme ide o zbavovanie sa vášní a chamtivosti, aby sa napokon dosiahla nirvána. Znova je tu reč o reinkarnácii, hoci budhizmus odmieta kastový systém. Vyslobodenie z neustáleho kolobehu umierania a znovuzrodenia tkvie v dosiahnutí nirvány. Tento stav sa podobá na hinduistické chápanie mókše, avšak v budhizme sa nestretáme so žiadnym konkrétnym božstvom.
Židia i moslimovia naproti tomu veria, že všetci ľudia pochádzajú z Adama a Evy, a tak sme si už z prirodzeného hľadiska všetci rovní, všetkých nás rovnako stvoril Boh a všetci máme ľudskú dôstojnosť. Oproti východnému chápaniu človeka je už toto obrovský pokrok.
Viera Židov a moslimov však chápe ich samých vo výlučnom zmysle. Podľa nej sú Bohom vyvolení iba veriaci jedného alebo druhého náboženstva (v judaizme sú vyvolení iba Židia, v islame sú vyvolení iba moslimovia). Ostatní ľudia sú „nevyvolení“, neveriaci smerujúci do zatratenia.
Kresťanstvo tieto idei prekonáva a vyhlasuje, že všetci sme dokonca Božie deti, a preto chce Boh spasiť všetkých ľudí: „Veď Boh tak miloval svet, že poslal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16) – toto je ústredná pravda kresťanstva.
Na rozdiel od islamu a judaizmu kresťanstvo hľadí na každého človeka ako na Bohom milovanú bytosť bez ohľadu na to, v akom postavení je, čomu verí alebo čo robí, kde sa narodil. Kresťania veria, že Boh miluje všetkých ľudí, dokonca aj hriešnikov. Na mnohých miestach Nového zákona vidíme, akoby boli Ježišovi omnoho bližší hriešnici než spravodliví náboženskí vodcovia (napr. Mt 9, 9 – 13; Jn 8, 1 – 11; Lk 15, 1 – 7). Dokonca sám sv. Pavol píše, že Ježiš prišiel zachrániť všetkých hriešnikov a pritom seba nazýva prvým z nich (porov. 1 Tim 1, 15).
Kresťanstvo prichádza v podstate ako prvé a jediné náboženstvo s tým, že Boh chce zachrániť všetkých-všetkých ľudí. A to je ďalšia skvelá jedinečnosť našej viery.
