DEPKA, moja smutná kamoška

separator

 

Nikdy som nedokázala zastaviť tok svojich myšlienok. Vždy som bola mysľou niekde inde. Neustále som si niečo predstavovala a snívala. Nedokázala som nemyslieť. Až doteraz.

Z určitého dôvodu, som začala vnímať vnútornú bolesť. Nie fyzickú. Skôr psychickú.  Bolesť, ktorá ti nedovolí premýšľať. Oddelí ťa od sveta do prázdnoty. Cítila som smútok, strach a nervozitu, ktorú som si nevedela vysvetliť.

Mnohí by to okomentovali jedným slovom: ŽENA. Heh, no veru nie, tentoraz to nie sú hormóny. Verte mi, poznám to. Nazvala by som to duchovný boj sama so sebou. Potrebovala som byť s Ježišom, pri Jeho nohách. A zároveň som bojovala proti opustenosti. Paradox – chceš byť osamote a nechceš byť sám. Jediné po čom túžiš, je zbaviť sa tej čudnej bolesti uprostred seba.

Ak by mi chcel niekto pomôcť, poslal by ma k psychiatrovi, pretože som bola ako rozbitá nádoba. Čriepok, ktorý má ostré hrany. Ublíži každému, kto sa ho dotkne. Aj keď nechce. Svojím správaním, svojim mlčaním…
Druhá vec je, že zrazu som ako čriepok nevedela, kam patrím. Kde v tomto rozbitom živote je moje miesto? Ľudia s depresiou si často berú život, lebo už nevidia zmysel života. Skoro každému táto myšlienka preletí hlavou. NAČO?!
Ale… Čo ak má Boh so mnou iný plán?

Možno už nie v nádobe. Možno vidí viac než len ostré hrany. Veď nikto nepochopí, prečo sa nechal pribiť na kríž. A teraz, keď som zmätená a dušu mám roztrieštenú, berie do svojej prebodnutej dlane ten malý kúsok mojej rozbitej duše a vkladá si ho do rán. Ten čriepok akoby presne zapadol na to ubolené miesto. A zrazu… Svetlo prechádza cez Jeho dlaň, cez moju temnotu. Premieňa ma na svoje telo. Už nie som len kúskom rozbitého skla, ale oslávenou ranou Ježiša Krista. Súčasť Jeho prebodnutej dlane. Dal si ma tam, aby mohol svojimi rukami konať  – cezo mňa.

Skrátim to. Našla som útechu v bezútešnej situácii. Predtým som sa nedokázala tešiť zo života. Dnes sa teším z toho, že mi Boh daroval Depku, aby sa ma mohol dotknúť a uzdraviť ma. Teším sa, že vo mne našiel viac ako ja sama v sebe. To, na čo som zabudla, keď prišla Depka, moja „kamoška“, bol fakt, že som MILOVANÁ. A to taká, aká som. So všetkými chybičkami. V mojich očiach to boli len ostré hrany. No v tých Jeho to boli hrany diamantu ukrytého hlboko vnútri mňa. A tak rozbil môj pohodlný dokonalý svet, aby  ho mohol ešte viac prežiariť svojou láskou.

Odteraz nachádzam radosť v tom, čo som predtým považovala za svoju biedu. Myslíš, že tá tvoja nemôže byť požehnaním?
Skús uveriť v nemožné…

Nemáš čo stratiť. Ak sa ti zdá, že tvoja duša už zomrela, neboj sa. Je tu Niekto, Kto dáva nový život. Tak ako Lazárovi, Jairovej dcére, či naimskému mládencovi. Prijmi svoju bolesť a daruj ju Ježišovi. On sa postará, On to dokáže premeniť. Smútok na radosť, zúfalstvo na nádej, hnev na odpustenie. Ako?

JEHO RANAMI sme uzdravení.

 

Zdenka Greštiaková

Pozdieľaj sa: