Keď limitujeme Boha

separator

Istý mladík raz prišiel za Ježišom a opýtal sa ho, čo má robiť, aby získal Božie kráľovstvo. Vtedy mu Ježiš pripomenul prikázania Tóry. Keď však mladík zo seba víťazne vyhŕkol, že to všetko predsa dodržiava od mlada, prišlo na rad niečo, čo ho vyviedlo z rovnováhy: „Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal: Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mk 10, 17 – 22)

Tento príbeh je viac ako len o bohatstve a príkazoch. Je predovšetkým o Božích túžbach a našej ochote. Nevieme, prečo tento muž prichádza s takouto otázkou za Ježišom. Možno si chcel dvihnúť sebavedomie alebo získať pochvalu od rabbi Jeshuu. Alebo cítil, že hoci všetko splnil podľa zákona do bodky, predsa ho to vnútorne nenaplnilo. Jedno je však isté. Ježišova túžba bola väčšia ako mladíkova ochota prijať ju. A s tým mladý muž nepočítal.

V živote často vídam podobný postoj u nás, kresťanov (samozrejme, že ani ja nie som výnimka). Máme radi svoje vychodené chodníčky, svoje predstavy o Bohu, svoje prejavy zbožnosti, svoje obľúbené modlitby, svoju obľúbenú spiritualitu… Nie je na tom nič zlé, ak sme v tom všetkom neupadli do postoja: To stačí, tak je to najviac a najlepšie. V opačnom prípade sa tu až príliš nápadne odrážajú mladíkove slová: „Toto všetko som zachovával od svojej mladosti.“  Akoby sme si vtedy vybudovali vlastnú hornú hranicu toho, čo chceme s Bohom dosiahnuť, aby sme boli spokojní. Ale v tom momente to už nie je o tom, čo chce Boh. Je to o tom, čo chceme my.

Tak sa stáva, že nám Boh cez rôzne okolnosti ponúka nové pozvanie. Chce nás posunúť ešte vyššie, chce nám ukázať úžasné horizonty pre náš život. No naše predstavy nepustia. A odchádzame od neho, ako ten mladík neschopný vzdať sa bohatstva, na ktorom si tak veľmi zakladal. Pre svoje predstavy o duchovnom bohatstve, ktoré sme si zdanlivo nahromadili, často nie sme ochotní nasledovať Krista tak, ako chce on sám.

Božie túžby voči nám sú odvážnejšie, ako si myslíme. Boh stále tvorí niečo nové. Nik, nech by bol akokoľvek svätý, nemôže povedať, že už všetko zažil a že mu stačí to, čo teraz má. Boh sa nikdy neuspokojí s tým, čo aktuálne máme, pretože nám vždy túži dať viac.

Sám som si to uvedomil až v momente, keď som Boha stretol osobne. Nie vtedy, keď som si myslel, že ho stretávam a že už o ňom viem takmer všetko. Až keď sa v jednom momente dotkol môjho srdca, zistil som, čo znamenajú Pavlove slová: „Čo mi bolo ziskom, kvôli Kristovi pokladám za stratu.“
Vtom začalo pre mňa všetko odznova. Staré sa pominulo a nastalo nové. A tak sa usilujem mať vždy nanovo pripravené srdce, aby môj postoj k pozvaniam zodpovedal slovám: „Áno, Pane. A ako znela otázka?“

Pozdieľaj sa: