O Magdaléne toho nevieme veľa. Neprávom ju mnohí považujú za niekdajšiu prostitútku. Evanjeliá to však o nej nehovoria. Spomínajú iba to, že z nej kedysi Ježiš vyhnal sedem zlých duchov (Mk 16, 9; Lk 8, 2). Nevieme teda, ako žila pred stretnutím s Ježišom (sedem zlých duchov znamená, že to bol asi veľmi ťažký život), ale vieme, ako žila po stretnutí s ním.
Obdivujem na nej, že bola ženou vášnivej lásky. Pozor! Nie smilnej, nie žiadostivej, ale vášnivej.
Túto lásku vidieť, keď plače pri hrobe. Vlastne ešte aj pred tým, keď sa chystá pomazať „Učiteľovo telo“, hoci hrob je zapečatený a strážia ho (pravdepodobne) rímski vojaci. Nič z toho ju neodrádza.
Keď zistí, že hrob je prázdny, plače. Beží k učeníkom a hovorí, čo videla. Ešte netuší, čo sa skutočne stalo. Peter s Jánom skontrolujú hrob a odchádzajú. Ona tam ostáva a odmieta odísť. Akoby sa nechcela nechať upokojiť, kým Ježiša znova neuvidí. A jej túžba sa pomaly napĺňa.
Najprv si myslí, že vidí záhradníka. Pýta sa ho na Ježišovho telo, aby si ho mohla odniesť. Veľmi zvláštne. Jej túžba prehliada židovský predpis, že by sa dotykom s mŕtvym telom poškvrnila. Vlastne si ani neviem predstaviť, ako taká žena dokáže uniesť telo muža (predpokladám, že Ježiš mal poriadne telo s patričnou mužskou váhou).
Napokon ju Ježiš oslovuje menom a Mária ho spoznáva. Ktovie prečo práve vtedy…
Možno ju tak oslovil, keď z nej kedysi vyhnal zlých duchov. Možno ju nik iný neoslovil tak ako Ježiš. Nevieme. Vieme iba to, že ten moment diametrálne zmenil jej pohľad na Veľkú noc a premenil smútok na obrovskú radosť.
Dokonca Ježiša hneď chytila, a to tak silno, že ju Ježiš požiadal, aby ho pustila 🙂 (Jn 20, 17).
Mária Magdaléna je veľkou inšpiráciou, ako sa naučiť vášnivo milovať Ježiša. Jej láska nezomrela, aj keď jej „Rabbuni“ na kríži zomrel. Jej láska bola totiž predzvesťou jeho vzkriesenia.
