Nepoznám krajší symbol ako srdce. Vyjadruje tak veľa pre náš život. Srdcom cítime, srdcom prežívame, srdcom sa radujeme, srdcom smútime. Je tak vzácne, že bez neho nedokážeme žiť.
Nikdy nedrieme, nikdy nespí. Po celý život nám o sebe dáva vedieť nežnými údermi v našej hrudi.
Prečo nám asi dal Boh srdce? Má vôbec Boh srdce?
Veď nemá a nepotrebuje telo. No Božie slovo nám napriek tomu vraví, že Boh srdce má.
Pred rokom napísal Peter Štark zaujímavý článok, v ktorom vyznačil (pravdepodobne) všetky miesta v Biblii, kde sa priamo hovorí o Božom srdci. Tých miest nie je tak veľa, iba sedem. Z toho len jedna stať v Novom zákone.
Nie je to zvláštne?
Boh si svoje srdce stráži. Je plnosťou jeho Božstva, jeho prirodzenosti, ktorú nedokáže nik z nás pochopiť. V Ježišovi sa však Božie srdce stáva niečím veľmi konkrétnym. Božie srdce sa stáva ľudským srdcom, zrazu má Boh ľudské srdce, chápete to? Neexistuje pre človeka väčšia pocta.
Otec má srdce v Synovi a Syn je samotným srdcom Otca.
Pred niekoľkými rokmi som dostal obrovskú milosť prežiť túto pravdu, keď sa mi narodil syn. Ešte dávno pred tým, v čase ranej mladosti, som často prosil Boha, aby mi dal svoje srdce. Neviem, odkiaľ sa vo mne vzala taká „trúfalosť“, ale, jednoducho, chcel som Jeho srdce. Boh mi na túto modlitbu odpovedal niekoľko rokov neskôr, keď sa mi narodil syn presne v dnešný sviatok Božieho srdca. Bol som si istý, že je to Jeho odpoveď na moju prosbu. Že to bola Jeho úžasná láska, ktorá mi vravela: „V tento deň ti dávam svoje srdce, dávam ti srdce otca.“
Táto skúsenosť nebola finálnou záležitosťou, nebola to rýchla a ľahká premena. Iste, čosi sa vo mne zmenilo a postupne sa mení naďalej. Je pre mňa stále výzvou učiť sa, čo znamená pripodobňovať svoje srdce k srdcu Boha. Učím sa to, zápasím. Niekedy viac, inokedy menej. No od toho času som presvedčený, že Boh nikdy nikoho neodmietne, ak prosí o Jeho Srdce.
A Jeho odpoveď bude pre nás omnoho prekvapivejšia, než si dokážeme predstaviť.
