„Dôveruj, ale preveruj“, tak sa zvykne hovoriť medzi nami, ľuďmi. Dôvera je v dnešnej „tekutej“ dobe a spoločnosti veľmi vzácnou hodnotou. Akoby sme však pomenovali to, k čomu sa každá dôvera upína, v čo dúfa a k čomu smeruje?
Vernosť. Dôvera môže existovať iba tam, kde je vernosť. Inými slovami, ak zlyhá vernosť, spolu s ňou umiera aj dôvera. A na jej opätovné vybudovanie, ak ju vôbec možno nanovo obnoviť, je potrebných mnoho dôkazov o novej vernosti.
Boh nám nesmierne dôveruje. Len si to predstavme, stvoril nás, daroval nám zem, dal nám našu pôdu, identitu, dôstojnosť a moc nad všetkým na tomto svete. Skrotili sme zvieratá, vyrobili technológie, vykročili na mesiac, ovládli atómovú energiu…
A čo naša dôvera voči Bohu?
Čo hovorí náš život a všetko, čo robíme, o našej dôvere v jeho lásku?
Bola raz istá žena, chudobná na majetku, ale bohatá v dôvere. Keď povedal Bohu „áno“ prvýkrát, vôbec netušila, čo všetko to bude pre ňu znamenať. Dôverovala mu podobne, ako kedysi neskôr iná chudobná žena, ktorá dala do chrámovej pokladnice dva haliere ako dar, posledné peniaze, čo vtedy mala. S nimi dala Bohu všetko, aj svoju odovzdanosť, že on sa už postará.
A postaral sa.
Mária porodila Syna. Vychovala ho a hoci nie vždy rozumela tomu, čo jej povedal (napr. Lk 2, 49 – 50), nikdy o jeho slove nezapochybovala. Totálnu vernosť vyjadrovala plnosťou dôvery. Napokon prišlo ešte jedno veľké pozvanie.
Čo sa vtedy odohrávalo v Máriinej duši, keď videla zbičovaného, opľutého a odmietnutého Syna pred sebou na kríži? Toho Ježiša, ktorého zázračne porodila, s láskou vychovávala, aby ho darovala ľuďom? A ľudia ho pribili na kríž.
Nevieme si predstaviť, čo Mária prežila. Jedno však vieme určite. Že jej dôvera, jej „ÁNO“ Bohu bolo pod krížom rovnaké ako na začiatku pri anjelovom zvestovaní.
„Mária, žena naplnená dôverou. Buď vždy pri nás, drahá Mária. Nech sa deje čokoľvek, vyprosuj nám silu tvojej dôvery. Aby sme s tebou obstáli a v Kristovi zvíťazili. Amen.“
