Nečakané.

separator

„Čím temnejšia noc, tým jasnejšie hviezdy.’’

V nedeľu sme mali veľký sviatok, sviatok Turíc. Skončilo obdobie Veľkej Noci. Nebude to nič nové, keď poviem, že v posledných mesiacoch sa nám akosi ťažšie hľadala radosť a vďačnosť. Nevedeli sme, či ich vlastne môžeme počas krízy prežívať. No myslím, že radosť sa neviaže na okolnosti a že ju môžeme plne cítiť, aj keď je karanténa alebo nie.

To, čo od nás čaká okolie i celý svet, je, že my, kresťania, ľudia, ktorí máme život zakorenený v Bohu, sa nebudeme uzatvárať. Do seba a do svojho strachu. Naopak, že vyjdeme sami zo seba a staneme sa ,,zápalkami“ osvetľujúcimi svet navôkol. Napriek strachu, ktorý sme prežívali, môžeme dnes nanovo zažiariť, lebo sme plní Ducha Svätého.

,,Na Turíce Boh nakazil svet životom. Ako je to všetko v rozpore s nákazou smrti, ktorá už mesiace napáda Zem! Takže, nikdy tak, ako dnes, nebolo nevyhnutné vzývať Ducha Svätého, aby vylial Boží život, lásku, do našich sŕdc. Veď na to, aby bola budúcnosť lepšou, sa musí stať lepším naše srdce.“ Pápež František

Ilustrujme si to príbehom z Biblie. Samaritánka napriek tomu ako žila, čo všetko mala za sebou, vychádza a ohlasuje Božiu správu. Bola pre túto službu najmenej vhodným kandidátom. A predsa, kdesi pod povrchom hriechu sa objavila viera. Stačilo krátke stretnutie s Ježišom a život sa zmenil do poslednej bodky. Samaritánka nehľadala dôvody, ako sa veci nedajú, ale dostala dar oslobodenia a zažiarila. Pravda s veľkým „P“ oslobodzuje, aj keď niekedy bolí a možno je tažké ju vždy vysloviť nahlas.

Čo to znamená pre nás?
Znamená to rozhodnúť sa neuzatvárať sa do seba či vo vzduchu lieta korona alebo hocičo iné. Rozhodnúť sa rozdávať, hoci často odhodlanie v našich životoch chýba. Lebo len keď dávame, skutočne dostávame.

To iste platí pre Eucharistiu a spoveď, ktoré sme minulé týždne potrebovali ako soľ. Teraz do Božích chrámov prichádzame so silnejším vedomím našej maličkosti a slabosti pred Ním.  vedomím, že „Prijímanie“ nie je odmenou za dobrý život, ale že je liekom. Prichádzame k Lekárovi ako chorí, nie zdraví.

Ako tá Samaritánka už viac nesmieme čakať, kým budeme dokonalí a podmienky ideálne. Svedectvo nášho života a našej viery je potrebné „right now“. Veď láska sa dá rozdávať stále.

Čo ma mimoriadne teší, že sme ako mladá generácia neostali v nemom úžase. Stali sme sa oporou pre blízkych v modlitbe a často sme ju aj my potrebovali možno ešte viac. Tá vlna života, ktorá sa vzápätí zdvihla bola očarujúca. Dávali sme a bolo nám dané. Neprestávajme. Nepoľavme v tom. Vyjdime z tohto momentu lepší ako sme.

 

Michael Blaško

Pozdieľaj sa: