Možno niekoho prekvapí, že si takéto slová dovolila vysloviť sama Terézia Veľká. Teda lepšie sv. Terézia z Avily, reformátorka karmelitánskej rehole.
Mystička 16. storočia mala iste nevídaný zmysel pre humor. Prisudzujú sa jej tiež slová, ktorými sa pri istých ťažkostiach posťažovala Ježišovi takto: „Pane, po toľkých trápeniach dostáva sa mi ešte aj toto?“ Ježiš jej na to odpovedal: „Terézia, ja so svojimi priateľmi zaobchádzam takto .“ Na tie slová Terézia reagovala: “Ach, môj Bože, nečudujem sa, že ich máš tak málo.“
Či už je tento príbeh autentický alebo nie, dve veci sú isté.
1. svätica dnešného dňa mala s Bohom veľmi neformálny vzťah;
2. jej svätosť sa úžasným spôsobom prejavovala v jej ľudskosti.
Tieto dve vlastnosti, ktorými dokonale vynikala, sú podstatou pre autentické prežívanie nášho kresťanstva.
Je to sám Ježiš, kto nám zjavuje Boha veľmi netradičným a neformálnym spôsobom – Boh ako Otec. A zároveň je to Ježiš, dokonalý Boh a človek v jednej osobe. Osobe, ktorá nám ukázala, aké úžasné je byť naplno človekom. „Svätosť ťa neurobí menej ľudským, pretože je to stretnutie tvojej slabosti so silou milosti,…stať sa svätým znamená stať sa naplno sebou samým, tým, kým ťa Boh chcel mať, ako si ťa predstavoval a stvárnil; on nechce, aby si bol fotokópiou“ píše Svätý Otec v exhortácii Kristus žije.
Terézia v tom mala jasno. Jej príklad je dnes veľkým pozvaním prehodnotiť, či sú náš život, naša viera, skutočne pravé.
