Otcovo štedré srdce

Raz som bol svedkom situácie, ktorá možno nie je až taká neobvyklá, no vďaka nej som pochopil jednu zásadnú vec: Prechádzal som cez železničnú stanicu v Košiciach. Všimol som si, ako jedna žobráčka prosila o niečo istú pani. Neviem presne, čo jej tá pani hovorila, začul som len: „…ani mne nedal nikto nič zadarmo.“

Úplne ma v tej chvíli zamrazilo a  pocítil som smútok. Neľutoval som v tej chvíli úbohú žobráčku, ktorá dostala košom. Najviac som ľutoval tú pani.

Ak existujú na svete skutoční žobráci, tak sú to tí, ktorí si myslia, že všetko, čo v živote získali, dosiahli len vlastnými silami a vlastnou snahou. Neviem, či existuje väčšia chudoba, ako myslieť si, že to iba ja sám…

Tie najdôležitejšie veci v živote sme dostali ako dar: Východ slnka, čerstvý vzduch, radosť z krásy, skutočné priateľstvá, láskavý dotyk, súcitná náruč,…
A predsa je niečo, čo je ešte viac ako toto – náš život, odpustenie hriechov, Otcova láska a nádej na večnosť v jeho objatí.

Keď čítame v evanjeliách, ako Ježiš premenil vodu na víno, ako rozmnožil chleby, ako Petrovi povedal, že nie sedem, ale sedemdesiatsedemkrát má odpustiť, hovorí to niečo dôležité o ňom samom….že Boh vždy robí omnoho viac, ako je treba. Boh je „blázon“ v štedrosti a nikdy by sa v nej nikomu nenechal predbehnúť. Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. A tak všetko, čo my robíme, všetko, čoho sa vzdáme, darujeme alebo obetujeme, je len odpoveďou na jeho štedrú, všetkého sa zriekajúcu lásku.

Boh nám daroval na Vianoce všetko, čo mal. Dal nám svojho milovaného Syna. Čo mu chceme počas týchto Vianoc dať my?

Daniel Lysý