Prečo nám mladí neveria...

separator

Viem, že tieto blogy sú určené mladým. Ale dnes som urobil výnimku a napísal ho pre dospelých. Azda to nebude nikomu vadiť…

Raz sa ma ktosi spýtal, či má zmysel venovať toľko času, prostriedkov a pozornosti mladým ľuďom. Každý totiž, kto sa nejakým spôsobom usiluje formovať mládež, vie, koľko námahy a trpezlivosti si táto práca vyžaduje. Je skvelé, keď máte okolo seba ľudí, ktorí vás rešpektujú a snažia sa. Ale veľmi často zažívate presný opak.
Možno keby sme všetku tú snahu investovali niekam inam, bolo by to omnoho efektívnejšie a omnoho rýchlejšie by to prinieslo dobré výsledky, ktoré v dnešnej dobe každý netrpezlivo očakáva.
Tak prečo práve mladí???
Je to presne osem rokov, ako som sa začal aktívne venovať práci s mládežou a táto otázka konfrontuje môj život každý deň. Nikdy ani na chvíľu som však nezapochyboval o dôležitom poslaní služby pre mládež. Aj keď sa to niekedy nezdá, mladí si zaslúžia našu pozornosť, náš čas a naše investovanie do nich. Jednoducho si to zaslúžia. Veď aj my sme boli niekedy mladí a potrebovali sme to.
Čím ďalej, tým viac sa ma však zmocňuje dojem, že sa mladí uzatvárajú. Majú svoje partie, svoje sociálne siete, svoje kúty, skryté uličky, svoje bary, svoj svet, kam dospelí nemajú prístup. Maximálne len z pozície tichého pozorovateľa alebo neočakávaného narušiteľa. Mladí sa od nás odčleňujú a my si možno nahovárame, že raz ich to azda prejde, že raz možno dostanú rozum a všetko bude ok. Ale čo ak sa mýlime?
Často som svedkom troch najväčších chýb, ktorých sa my, dospelí, voči mladým dopúšťame.

1. Nevenujeme im pozornosť, nemáme na nich čas:
Často vídavam, akí sme nevšímaví voči mládeži. Niekedy nevidíme a neuvedomujeme si, koľko dobrých vecí robia a ako osviežujú našu spoločnosť (stačí napr. prebehnúť stránku ZKSM, Domky, eRka alebo Skautingu). Na druhej strane sme často apatickí, keď mladí robia verejne niečo zlé, a to aj pred našimi očami (cigarety už u detí, lacný aj tvrdý alkohol, v horšom prípade drogy,…). Mám dojem, akoby sme sa báli pozitívne zakročiť, prihovoriť sa im, citlivo im vysvetliť, že to, čo robia, ubližuje v prvom rade im samým. Niekedy stačí jednoduché povzbudenie (sám som bol svedkom, keď stačil dokonca len úprimný úsmev…), zopár milých slov o tom, že na nich záleží a že je v nich obrovský potenciál.
Napriek tomu možno niekedy nepochodíme. Ale nezabudnime na slová jedného írskeho filozofa: „Na to, aby zlo zvíťazilo, stačí málo: aby dobrí ľudia neurobili nič.“ Teda naša apatia.

2. Nedokážeme ich prijať a nevieme sa k nim priblížiť:
Toto sú asi dve najväčšie výzvy pre prácu s mládežou dnes. Prijať a priblížiť sa k tým, ktorí nás odpudzujú a ktorých nezaujímame. Nie kritika, nie krik ani hnev. Len trpezlivosť a nezištná láska sú jedinou cestou k tomu, ako sa dotknúť srdca plného hnevu, ktoré o všetko stratilo záujem.
Je to veľmi ťažké, ale stojí to za to. Zažil som to už veľakrát. Hrubá vrstva kombinácie zranení a pýchy postupne padá, keď sa mladého srdca dotkne slovo prijatia a porozumenia. Veď nie sme tu preto, aby sme mladých stále len kritizovali, ale aby sme im pomohli uveriť, že majú svoju hodnotu, že sú vzácni, a aby sme im pomohli objaviť vnútorný potenciál, ktorý v nich drieme.
Pamätám sa na jedno dievča. Prišlo na duchovnú obnovu, vlastne ju tam priviezli jej rodičia, aby po ceste niekam neušla. Jej pohľad bol zastretý a v očiach plno vzdoru. Po troch dňoch sa čosi stalo a ona mi s plačom vravela, že sa rozhodla zmeniť svoj doterajší život. Nikdy nezabudnem na to, ako sa vtedy zmenila jej tvár, jej oči a pohľad, ktorý zrazu vyžaroval pokoj a krásu.

3. Chceme od nich, aby boli takí ako my:
Asi poznáte jednu z tzv. „výchovných“ viet, ktorá sa začína nejako takto: „Keď ja som bol(a) v tvojom veku,…“
Neviem, či ste ju niekedy počuli od rodičov alebo od svojich učiteľov, ale viem, že posolstvo tejto vety vyjadruje asi niečo také: „Mal by si byť ako ja a mal by si robiť to, čo ja v tvojich rokoch. Ale ty nie si ako ja a nerobíš to, čo ja, takže mal by si sa viac snažiť, lebo tak by to bolo najlepšie.“
Určite sa nikomu z nás nepáči, keď nás chce niekto nasilu meniť a ešte k tomu podľa svojich predstáv. Každý z nás je totiž originál. O to viac to platí o mladých. Buď to prijmeme a budeme na to pamätať alebo nepochodíme.
Našou jedine dôležitou úlohou je pomôcť mladým, aby mohli byť „najlepšou verziou seba samých.“

 

Daniel Lysý

Pozdieľaj sa: